„Lode majú mená žien. O nich ten svoj veľký sen more sníva, more sníva.

Mená lodí stratených, nevráti sa žiadna z nich…“ 

Kto by už len nepoznal najznámejšiu pesničku morských Nýmf a Sirén. A predsa, jedna loď sa jedného dňa zo dna vrátila. Toto je skutočný príbeh:

Kedysi dávno, pradávno bola Dunajská ulica v Bratislave pomenovaná po Dunaji, ktorý až k nej siahal jedným zo svojich pokojných ramien. Ulica začínala Dunajskou bránou (Hotel Danube Gate) vo vonkajšom mestskom opevnení vtedajšieho Prešporku a vychádzalo sa ňou za mesto k ramenu Dunaja, do polí, záhrad a lužných lesov. Za mestom bol aj lazaret (Lazaretská ulica) a odtiaľ len na skok na cintorín (Cintorínska ulica). Dnes si to ťažko vieme predstaviť, ale rieka a jej okolie sa hemžilo životom všetkého možného druhu – zver, vtáci, ryby, kraby, raky. Cestu si tu našli aj morské ryby, ktoré sa sem chodili neresiť. Kaviár bol tak súčasťou nie len vychýrenej prešporskej kuchyne ale aj svojskej kuchyne tulákov. More až sem voňalo. Dunajskú bránu zbúrali, mŕtve rameno zasypali, ale ako sa hovorí: “ Môžeš si vytriasť piesok z topánok, ale nikdy nie zo svojej duše“.

Od začiatku bolo jasné, že byt v pôvodnom stave v dome z roku 1928 bude spracovaný vo vodnej až morskej téme. Názov „Plachetnica“ dostal zakrátko po začatí búracích prác. Čaro ošarpaných stien zbavených omietky bolo také silné, že bolo rozhodnuté a obité steny sa rovno stali „finálom“. Aj ony sa obrazotvornosťou hemžia životom a tvarmi všetkého možného druhu a sú ako rieka, more, vzduch či pláž a vlastne všetko dokopy. Keď sa podarilo nájsť pôvodnú cementovú bielo-čiernu dlažbu vo WC a kúpeľni, to už bolo jasné, že tento projekt sa mení na dobrodružstvo vyslobodenia nájdeného korábu riečnej plachetnice zo zabudnutého dna Dunaja. Okná, dvere aj vstupné dvere spolu s pôvodnou dlažbou a obitými stenami tvoria kostru trupu celej lode. Žiadne plastiky, botox či brúsenie a ligotavé nátery. Povolené boli len funkčné opravy a základná hygiena. Celé „pôvodno“ si zachovalo svoju autentickú krásu starého. A to nové? Vo svojej novej funkčnej bielej kráse len je a vonia novotou. Všetko spolu v tichosti splynulo, splýva a plynie. Dva paralelné svety staročasu a novočasu si ledabolo súznia na jenom mieste.

Spanilá Plachetnica sa už pohojdáva na milovaných vodách rieky. Duní Dunaj a stena za stenou sa valí – to sa 3x zalomená stena v spálni čerí ako vlny, keď narazia na trup lode. V kúpeľni sa v mútnej vode mihol húf morských rýb, čo práve našiel Dunaj. Ako Slnko svieti a čas plynie, tak sa voda aj piesok na stenách dozlatista ligoce. Za oknom pláva Dimov Modrý Parník a kto chce, môže ho zvučne pozdraviť lodným zvonom. Zasa tu cítiť rybacinu!!! Volavka už smelo hniezdi, ba sa dá aj nakŕmiť. Keď na mori dôjde pitná voda pije sa rum. Kapitán vám dá kýbeľ s lanom, že náá, natiahni si vodu z mora, moja milá. Tak preto je kýbel v hajzli a hajzel v kýbli. Nikomu to nepovedzte, ale sú tu aj tajné dvere do 13. komnaty. Stráži ich prítulný žralok. Kajuty s rebríkom a okrúhlym oknom sú už pripravené pre 2 malých smelých námorníkov.

Všade navôkol vládne pokoj pulzujúceho života. Nevdvojak počuť vlastné dýchanie, nádych, výdych. Tu a teraz.

Jack Sparrow si nadovšetko cenil svoj rozbitý kompas. Pre iných námorníkov bol bezcenný, veď neukazoval na sever. Kompas však rovno ukazoval tým smerom, čo pirát zúfalo hľadal. A tak s ním konečne našiel svoju milovanú loď Čiernu Perlu/ Black Pearl…a ja tú svoju Bielu Perlu/ White Pearl.